Measure your ability to perceive, use, understand, and manage emotions.
Pojem vošiel do širokého povedomia po knihe Daniela Golemana z roku 1995, ale vedecký základ položili skôr Peter Salovey a John Mayer. Ich vymedzenie je podstatne užšie než to populárne: emocionálna inteligencia je schopnosť vnímať emócie, využívať ich pre myslenie, chápať ich dynamiku a regulovať ich. Štyri schopnosti, nie súbor dobrých povahových vlastností.
Tento rozdiel je zásadný. Populárne verzie často zamieňajú emocionálnu inteligenciu s prívetivosťou, optimizmom alebo motiváciou — a to sú už črty osobnosti, ktoré meria „Veľká päťka“.
Vnímanie — presné čítanie emócií z tvárí, hlasu a situácie. Využívanie — umenie nasmerovať svoj emočný stav k potrebnej úlohe, napríklad využiť nadšenie na tvorivú prácu. Chápanie — znalosť toho, ako emócie prechádzajú jedna do druhej a čo ich vyvoláva. Regulácia — schopnosť riadiť vlastné aj cudzie emócie bez toho, aby ste ich potláčali.
Zo štyroch vetiev práve regulácia najsilnejšie súvisí so skutočnými životnými následkami a práve tá ide najhoršie. Dôvod je fyziologický: emočná reakcia vzniká v amygdale rýchlejšie, než ju stihne prefrontálna kôra vyhodnotiť. Preto pauza niekoľkých sekúnd pred odpoveďou nie je radou z populárnej knihy, ale spôsobom, ako dať pomalšiemu systému dohnať rýchlejší.
Výskumy afektívneho označovania ukazujú, že samotný akt presného pomenovania emócie znižuje jej intenzitu — aktivita amygdaly klesá. Rozdiel medzi „je mi zle“ a „som sklamaný, pretože som čakal niečo iné“ je merateľný: druhá varianta už v sebe nesie nápovedu, čo robiť.
Na rozdiel od IQ, ktoré je pomerne stále, sa emocionálna inteligencia citeľne dá trénovať. Metaanalýzy rozvojových programov ukazujú skutočný, hoci mierny pokrok. Najviac prináša nie čítanie o emóciách, ale prax: pravidelné pomenúvanie vlastných stavov a vedomá pauza pred reakciou.